Kaktusy sú najznámejšími  sukulentami,  ktoré zo suchomilných rastlín tvoria asi jednu tretinu. Všetky kaktusy patria do jedinej čeľade Cactaceae (kaktusovité), ktorá sa skladá z približne 3 000 druhov, ale každoročne zberatelia nájdu niekoľko nových taxónov. Ich pôvodným domovom je americký kontinent. Prechod od kaktusov k ostatným čeľadiam takmer zotierajú ich kaktusovité formy, napr. na mnohých druhoch mliečnikovitých rastlín (Euphorbiacae) núdza spôsobovaná nedostatkom vody vyvolala formou aj funkciou úplne podobné rastové javy. Preto sa druhy mliečnika s početnejšími bodlinami považujú často za kaktusy.

Sukulent je rastlina so zdužnatenými stonkami, listami alebo podzemnými časťami tela, prispôsobená na život v suchom prostredí. Každá sukulentná rastlina má schopnosť udržiavať v zdužnatených častiach vodu alebo živiny vďaka zvláštnym skupinám buniek svojho tela. Takéto zásoby rastlinu udržia pri živote aj v dlhotrvajúcom období sucha. Toto obdobie môže trvať týždne, mesiace, ale aj roky.

Sukulenty udržiavajú vlahu v dužinatom tkanive svojich stoniek, listov a koreňov. Mnohé sa vyvinuli tak, aby nestrácali veľa vody. Ostne znižujú stratu vlhkosti a hľuzovité korene zadržiavajú vodu. Veľkosť a tvar listov závisí od množstva vody. Keď je voda, listy sa napučia, zhrubnú a zdužnatejú, ale za sucha sa scvrknú alebo opadajú.

Sukulenty zadržiavajú vodu aj  v podzemných hľuzách alebo napučaných koreňoch. Preto môžu tieto rastliny prežiť dlhé obdobie sucha. Pod úrovňou povrchu pôdy sa voda stráca pomalšie a riziko poškodenia požiarom alebo bylinožravcami je menšie. V nepriaznivých podmienkach prestanú rásť a oddychujú.

Pojem sukulent pochádza z latinského slova „succus“, čo znamená šťava. Spoločným znakom sukulentov je schopnosť dobre znášať extrémne sucho a prebytok tepla i svetla, je ich približne 12 500 druhov.

Mäsožravé rastliny sú schopné fotosyntézy a vlastnosť lapania hmyzu sa u nich vyvinula v dôsledku nedostatočného príjmu živín z pôdy. Tieto druhy rastú na chudobných pôdach.

Mäsožravé rastliny lapajú hmyz rôznymi mechanizmami. V zásade môžeme pasce rozdeliť do dvoch základných skupín.

Prvú skupinu tvoria pasce aktívne, teda také, ktoré sa aktívne pri chytaní koristi pohybujú. Pohyb je veľmi rýchly. Do skupiny aktívnych pascí zaraďujeme pasce rodov Aldrovandka, Dionaea a Utricularia.

 Druhú skupinu tvoria pasce pasívne, napríklad lepkavé listy (Drosera, Drosophylum, Byblis, Pinguicula, Sarracenia, Nepenthes, Genlisea, Heliamphora, Cephalotus a Darlingtónia). Treba však podotknúť, že niektoré pasce z tejto skupiny sa taktiež pohybujú (Drosera, Pinguicula). Ich lepkavé listy sa totiž po vydráždení zmietajúcou sa polapenou korisťou dávajú do veľmi pomalého pohybu. Niektoré rosičky dokážu ohnúť celý list okolo koristi (Drosera capensis).

Mäsožravé rastliny sa pestujú v čistej rašeline alebo substráte, ktorý je zložený z rašeliny a dreveného uhlia.Teplota pestovania by mala mať okolo 22 stupňov Celzia. Mäsožravé rastliny majú slabý koreňový systém, ktorý nesmie vyschnúť, preto by kvetináče mali stáť vo vode. Vyžadujú pravidelné zalievanie zásadne dažďovou alebo destilovanou vodou. Pre fotosyntézu potrebujú slnečné osvetlenie.